Roráty, votívne sväté omše ku cti Panny Márie, zvyčajne pred svitaním, aby nám pripomenuli, že aj pred narodením Ježiša Krista ľudstvo „kráčalo vo tmách“ (píše prorok Izaiáš 9,1).
Prítmie v kostole pripomína svet, ktorý je v tme, a naopak, osvetlený oltár symbolizuje Krista, ktorý prichádza ako pravé svetlo sveta. Tak ho predpovedali proroci, a tak ako to o sebe aj sám povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12-13)
Naši predkovia chodili do kostola s lampášmi, ktorými si svietili na cestu a ktoré ich doviedli do cieľa. Podobne ako maják je pre námorníkov nádejou, lebo im oznamuje, že už nie sú ďaleko od pevnej zeme a zároveň ich aj vedie svojím svetlom do bezpečného prístavu, tak je naším svetlom počas celého adventu Kristus.
Biblista, kňaz a hudobný skladateľ Ján Jalovecký v roku 1952 napísal: „Keď sa rozvidnieva, veriaci sa v posvätnom tichu vracajú domov z kostola. Snehom pokrytý kraj a ranná hmla tvoria priliehavé pozadie pre adventné túžby veriacej duše.“ Hoci veľa snehu ani ranné hmly nás asi na ceste z kostola za našimi každodennými povinnosťami sprevádzať nebudú, roráty stále ostávajú súčasťou adventného obdobia ako vyjadrenie úcty k Bohorodičke, ktorá nám v spolupráci s Božím súhlasom priviedla na svet Spasiteľa.
