PONDELOK – PANNY MÁRIE MATKY CIRKVI
Už svätý Augustín (354-430) učil, že Mária je matkou členov Kristovho tela, pretože spolupracovala svojou láskou pri zrode veriacich v Cirkvi. Svätý Lev Veľký (400-461) hovoril, že zrodenie Hlavy je aj zrodením Tela, čím sa naznačuje, že Mária je súčasne Matkou Krista, Božieho Syna a aj Matkou členov jeho tajomného Tela, ktorým je Cirkev.
Pápež Pavol VI. na záver 3. sekcie Druhého vatikánského koncilu 21. novembra 1964 vyhlásil Pannu Máriu za „Matku Cirkvi“. Urobil tak v spojitosti s promulgovaním vieroučnej konštúcie o Cirkvi Lumen gentium, ktorá venuje jednu celú kapitolu Božej matke. Pavol VI. vtedy vo svojom príhovore okrem iného uviedol: „Prvýkrát sa stane, hovoríme to s hlbokým dojatím, že ekumenický koncil sa v jednej a zároveň širokej syntéze sústredí na katolícku náuku ohľadom miesta, ktoré treba pripísať Panne Márie v tajomstve Krista a Cirkvi.“ Pavol VI. ďalej uviedol teologické zdôvodnenie udelenia tohto mariánskeho titulu: „Keďže Božie materstvo je príčinou, pre ktorú Mária má úplne jedinečný vzťah s Kristom a je prítomná v diele spásy, ktoré uskutočnil Kristus, tak predovšetkým z Božieho materstva vyplýva vzťah medzi Máriou a Cirkvou; pretože Mária je matkou Krista, ktorý hneď ako prijal ľudskú prirodzenosť v jej panenskom lone, zjednotil v sebe ako v Hlave svoje tajomné Telo, ktorým je Cirkev. Preto Mária, ako Kristova matka, má byť považovaná aj za matku všetkých veriacich a kňazov, to znamená Cirkvi.“
Počas Svätého roka 1975 boli do Rímskeho misála uvedené liturgické texty votívnej svätej omše o Matke Cirkvi. Pápež Ján Pavol II. v roku 1980 vložil do Litánií loretánských zvolanie „Matka Cirkvi“. Ako poďakovanie za ochranu pri atentáte dal tento pápež umiestniť na priečelie pápežského domu mozaiku Márie, Matky Cirkvi, ktorú požehnal 8. decembra 1981. Terajší emeritný pápež býva v kláštore, ktorý v roku 1990 dal založiť už zmienený Ján Pavol II. a dostal názov Kláštor Matky Cirkvi. Od r. 2018 sa po prvýkrát slávi v celej Cirkvi latinského obradu záväzná liturgická spomienka Panny Márie, Matky Cirkvi. Jej termínom je pondelok po nedeli Zoslania Ducha Svätého, tradične označovaný ako Svätodušný pondelok.
UTOROK – SV. MARCELÍNA A PETRA, MUČENÍKOV
Najstaršia správa o ich mučeníctve pochádza zo 4. storočia. Zanechal nám ju pápež Damaz I. (366-384). Osobne ich síce nepoznal, no v mladosti počul o nich rozprávať kata, ktorý ich popravil. Damaz píše, že sudca rozkázal, aby oboch mučeníkov sťali v lesnej húštine, aby ich hroby zostali neznáme. No dozvedela sa o tom nábožná Rimanka Lucilla, ktorá sa postarala o prenesenie a dôstojné pochovanie ich pozostatkov. Hieronymovo martyrológium o Marcelínovi a Petrovi svedčí, že Marcelín bol kňazom a Peter exorcistom (kedysi to bol nižší stupeň svätenia kandidátov na kňazstvo). Už oddávna sa ich sviatok slávi 2. júna, najmä na cintoríne Ad duas lauras na Labikánskej ceste v Ríme. Cisár Konštantín Veľký dal na ich počesť postaviť jednu z najkrajších bazilík. Pápež Vigilius (537-555) vložil ich mená do Rímskeho kánona (eucharistická modlitba vo sv. omši). Na Labikánskej ceste im bol zasvätený ďalší kostol. Pozostatky oboch mučeníkov putovali z miesta na miesto. Pápež Gregor IV. ich daroval tajomníkovi cisára Karola Veľkého, ktorý ich dal previezť do Kolína. Neskôr ich zase preniesli do Štrasburgu, Michlenstadtu a nakoniec do Seligenstadtu, v Hornom Bavorsku, kde na počesť oboch mučeníkov postavili baziliku s kláštorom.
STREDA – SV. KAROLA LWANGU A SPOLOČNÍKOV, UGANDSKÝCH MUČENÍKOV
Sv. Karol Lwanga a a jeho dvanásti spoločníci, ktorých spomienku slávime 3. júna, patria k ugandským mučeníkom, ktorí koncom 19. storočia položili život za vieru. Na území Ugandy vtedy bolo kráľovstvo Buganda, v ktorom kraľoval mladý kráľ Mwanga. Prví katolícki misionári prišli do tohto kráľovstva v júni
1879 z Francúzska. Dva roky predtým, ešte na pozvanie Mwangovho otca kráľa Mtesu, prišli do krajiny anglickí protestantskí misionári. Medzi oboma kresťanskými cirkvami však začali vznikať roztržky, a tak katolícki misionári v roku 1882 pokladali za vhodné opustiť na čas kráľovstvo. Katolícka viera sa však ďalej šírila cez novopokrstených. V júli 1885 kráľ Mwanga povolal misionárov späť. Dokonca vyzval aj svojich pohanských poddaných, aby prijali katolícku vieru. Niektoré vysoké úrady a hodnosti jeho dvora dostali najlepší z katolíkov. Dvaja z týchto vysokopostavených veriacich odhalili sprisahanie proti kráľovi, ktoré zosnoval katikiro, kancelár, ktorý nenávidel katolíkov. Kráľ katikirovi však odpustil a nechal ho v úrade. Katikiro začal brojiť proti katolíkom. Neustále podpichoval kráľa proti nim a krivo ich obviňoval. Na mladého, neskúseného kráľa to zapôsobilo. Začal ich prenasledovať. Okrem iného mu vadilo to, že jeho pážatá, ktorí boli kresťanmi, odmietali homosexualitu, ktorú sa on pokúšal na nich vykonávať. Najprv vydal absolútny zákaz prijať a vyznávať vieru, neskôr ich začal otvorene prenasledovať. Niekoľkých dokonca zabil vlastnou rukou. Presný počet zabitých nepoznáme. Bolo ich zrejme vyše sto. Dvadsaťdva z nich si dnes uctievame ako svätých. Medzi nimi je Jozef Mukasa Balikuddembe, jeden z najlepších poradcov kráľa, ktorého sťali ako dvadsaťpäťročného 15. novembra 1885 v Nakivubo. V nasledujúcom roku podstúpili mučeníctvo Dionýz Ssebieggwawa (šestnásťročné páža), Ponzián Ngondwe (kráľovský strážca – štyridsaťročný), Andrej Kaggwa (tridsaťročný veliteľ kráľovej osobnej stráže), Atanáz Bazzekuketta (dvadsaťročné páža), Matej Kalemba (päťdesiatročný náčelník niekoľkých dedín a sudca) a Noe Mwaggali (tridsaťpäťročný). Poväčšine ich sťali a rozsekali na kusy. Mateja zmrzačili a zabili. Noema dali roztrhať psom.
25. mája 1886 kráľ vyhlásil, že dá zabiť každého, kto sa „modlí“. Karol Lwanga bol predstaviteľom pážat. Keď vypozoroval nebezpečenstvo, hneď v tú noc sústredil katechumenov a svojich verných na nočnú modlitbu. Katechumenov vyskúšal a pokrstil. Ráno kráľ zvolal veľké súdne zhromaždenie. Zhromaždil všetky pážatá a kráľovských strážcov. Vyzval ich, aby vystúpili z nich tí, ktorí sa modlia. Karol Lwanga vystúpil ako prvý a za ním pätnásť pážat. Kráľ dal všetkých sputnať a odviesť. V žalári potom čakali, kým ich odvedú na popravisko do Namugongo, ktoré bolo vzdialené šesťdesiat kilometrov. Odsúdení tam šli dva dni peši. Niektorých z nich zabili už na ceste. Medzi nimi bol aj syn hlavného kata. Kat ho všemožne presviedčal, aby sa vzdal svojej viery, no márne. Ráno 3. júna vyviedli z chatrčí v Namugongo väznených a postavili ich na veľkú hranicu, aby ich upálili. Karola Lwangu upálili ako prvého. Dúfali, že ostatných takto zastrašia. Troch z nich – ako bolo zvykom – omilostili. Tí zostali smutní. No ich úlohou bolo neskôr svedčiť o mučeníckej smrti ich druhov. Po Karolovi upálili ďalších dvanásť pážat. Boli to: Lukáš Banabakinta, Jakub Buzabaliawo, Ambróz Kibuka, Anatol Kriggwajjo, Achilles Kiwanuka, Mbaga Tuzinde, Mukasa Kiriwawanva, Adolf Mukasa Ludigo, Bruno Serankuma, Gyavira, Mugagga a Kizito, ktorý bol najmladším, mal iba trinásť rokov.
Posledný z celkového počtu dvadsaťdva bol usmrtený Ján Mária Muzeyi. Sťali ho a hodili do rybníka 27. januára 1887. Všetkých mučeníkov vyhlásil za blahoslavených pápež Benedikt XV. v roku 1920 a za svätých pápež Pavol VI. dňa 18. októbra 1964. Karol Lwanga bol vyhlásený za patróna černošskej mládeže. Na ich počesť postavili v Namugonge pri hlavnom meste Kampale veľkolepú svätyňu, ktorej oltár bol posvätený pri návšteve pápeža Pavla VI. v Ugande v júli 1969. V roku 1979 – pri oslave storočného trvania Cirkvi v Ugande – tam bolo už štyri a pol milióna katolíkov, čo bolo viac ako tretina z celkového počtu obyvateľov.
ŠTVRTOK – NÁŠHO PÁNA JEŽIŠA KRISTA, NAJVYŠŠIEHO A VEČNÉHO KŇAZA
Na Slovensku sa od r. 2014 slávi nový sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza. Veriaci ho budú sláviť každý rok vo štvrtok po Zoslaní Ducha Svätého. O zavedení sviatku rozhodla Konferencia biskupov Slovenska, ich rozhodnutie potvrdila koncom minulého roka dekrétom (11. 10. 2013) Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Nový sviatok nie je prikázaný. Má stupeň slávenia sviatok (stupne sú – ľubovoľná spomienka, spomienka, sviatok, slávnosť). Liturgické texty pre svätú omšu a liturgiu hodín vydal Spolok svätého Vojtecha a je možné si ich zakúpiť v predajniach SSV.
“Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v júli 2012 v liste adresovanom konferenciám biskupov oznámila rozhodnutie pápeža Benedikta XVI. povoliť konferenciám biskupov, ktoré o to požiadajú, zapísať do ich partikulárnych kalendárov sviatok „Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza“ na štvrtok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Na Slovensku sa teda bude odteraz každý rok vo štvrtok po Zoslaní Ducha Svätého sláviť sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza,” uvádza Liturgická komisia Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Aktuálnu možnosť zaviesť sviatok Krista Veľkňaza je podľa nej potrebné chápať v línii Svetového dňa modlitieb za posväcovanie kňazov, ktorý zaviedol blahoslavený Ján Pavol II. a v duchu nedávneho Roku kňazov sláveného na podnet Svätého Otca Benedikta XVI. Ide o dôležité iniciatívy podporujúce svätosť života duchovenstva a povolania na sviatostné kňazstvo.
Tento sviatok sa už niekoľko rokov slávi v niektorých reholiach a krajinách, a to s bohatým duchovným ovocím, pričom vyzýva celú Cirkev, aby rozjímala o svätosti a kráse Kristovho kňazstva, oduševňuje všetkých veriacich v ich úsilí o svätosť, podnecuje k intenzívnej modlitbe za posvätenie duchovenstva a pobáda tých, ktorí sú povolaní skrze sviatosť posvätného stavu k služobnému kňazstvu, aby sa neochvejne a verne usilovali o osobné posväcovanie, v úplnom odovzdaní sa Bohu a Cirkvi. Formulár svätej omše o Našom Pánovi Ježišovi Kristovi, najvyššom a večnom kňazovi sa doteraz nachádzal v Rímskom misáli medzi votívnymi omšami a jeho pôvod siaha k encyklike pápeža Pia XI. o katolíckom kňazstve Ad Catholici Sacerdotii (20. decembra 1935), ktorá viedla k významnému posilneniu spirituality a posväcovania katolíckeho duchovenstva, a ktorej mnohoraké ovocie sa pretavilo do dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu Presbyterorum Ordinis.
PIATOK – SV. BONIFÁCA, BISKUPA A MUČENÍKA
Svätý Bonifác (Winfrid) z Mohuča sa narodil okolo roku 675 v Kirtone, ležiacom neďaleko Exeteru, v anglosaskom kráľovstve Wessex, na dnešnom juhu Anglicka. Pokrstený bol ako Winfrid. V mladosti miloval samotu a podľa svojho priania bol vychovávaný v benediktínskom kláštore v Exetere. Prežil v ňom 13 rokov a potom prešiel do kláštora v Nurslingu v Southamptonshirskom grófstve, kde po zložení sľubov prijal habit benediktína. Zároveň začal študovať bohoslovie a až do svojej štyridsiatky sa zameriaval na vedu. Ovládal latinský jazyk a vynikal aj v básnickom umení. Nejaký čas viedol kláštornú školu. Zostavil učebnicu gramatiky a básnickú príručku. Sviatosť kňazstva prijal asi až v tridsiatke. Stal sa horlivým na kazateľnici aj v spovednici.
V jeho živote vynikali tri lásky – charakteristické vlastnosti benediktínov: láska k písomníctvu, misionárskej činnosti a rímskemu nástupcovi sv. Petra.
Podľa jedných správ dostal meno Bonifác až od pápeža Gregora II. Po štyridsiatke, v roku 716, sa s tromi spoločníkmi vydal hlásať Evanjelium na európsku pevninu do pohanského Frízska. Prišiel ku germánskemu kmeňu na území dnešného Holandska a severozápadného Nemecka. Frankovia tam vládli Frízsom, ktorí sa proti nim búrili a za takejto situácie sa misionárske pôsobenie zdalo byť nemožné.
Winfrid sa vrátil do Nurslingu a bol zvolený za opáta. Hodnosti sa však vzápätí zriekol, vymohol u biskupa z Winchesteru menovanie Štefana a sebe povolenie odísť do Ríma. Túžil po pápežovom požehnaní na evanjelizáciu Germánov. Gregor II. ho asi rok nechal pri sebe a v polovici mája 719 ho poveril hlásaním Evanjelia medzi Germánmi a dal mu meno mučeníka Bonifáca.
Bonifác aj s rodákom Wilibrordom prišli k Frizsom cez Durínsko a mali pomerne úspech. Potom bol Bonifác poslaný pápežom do Hesenska na strednom Porýní. Tam videl, že je potrebné získať vládnuce kruhy a dosadiť biskupa. Preto sa obrátil na pápeža, ktorý ho pozval do Ríma, aby ho vysvätil za biskupa pre germánske kraje na území terajšieho Nemecka. Došlo k tomu 30. 11. 722. Pápež dal Bonifácovi aj odporúčacie listy pre významného franského majordóma Karla Mertelu, ako aj pre durínske a saské kniežatá. Bonifác potom s pomocou anglosaských duchovných začal zakladať kláštory ako bašty kresťanstva. Znovu sa odobral aj do Hesenska, kde sa mnohí kresťania znovu obracali k poverám, čarodejníctvu a prinášaniu obiet modlám.
Dedinčania z Fritzlaru neďaleko Geismaru považovali za hlavné obetné miesto mohutný dub zasvätený hromovládcovi Thorovi. Bonifác rozhodol o jeho podpílení a zoťatí. Ľud s hrôzou čakal, čo sa stane a keď sa Thor voči Bonifácovi ukázal ako bezmocný, prešiel na stranu Bonifáca. Ten z dreva zoťatého stromu ešte postavil aj kaplnku sv. Petra. Potom v Durínsku riešil problémy nedostatočného vzdelania kňazov a ich nedostatkov vo viere. Na Ohre založil dva kláštory na vzdelávanie mládeže. V roku 725 si vyprosil ďalších kňazov a rozšíril počet svojich spolupracovníkov.
Pápež Gregor III. v roku 732 vymenoval Bonifáca za arcibiskupa s právomocou svätiť ďalších biskupov. O šesť rokov neskôr navštívil Bonifác Rím tretíkrát a pred návratom na misie ho pápež ustanovil za svojho legáta pre širokú misijnú oblasť. K jeho úlohám potom patrilo aj reformovať franské duchovenstvo a vybudovať cirkevné organizácie v Bavorsku, Hesensku a Durínsku. Bolo to potrebné kvôli miestnym feudálom, ktorí chceli dosadzovať svojich ľudí do cirkevných hodností. Karel Mertel mu bol naklonený len čiastočne a pre cirkevné organizácie podliehajúce Rímu nechcel mať pochopenie. Až po roku 741, keď prevzali vládu jeho synovia, sa podarilo zmeniť situáciu a v roku 743 začať zvolávať cirkevné synody, ktoré pripravili cirkevnú obnovu Franskej ríše. Rozhodlo sa o ustanovení cirkevnej metropoly v Kolíne nad Rýnom a Bonifác sa stal prvým metropolitom. V roku 744 došlo k založeniu významného kláštora vo Fulde, ktorý sa neskôr zaslúžil o pokračovanie Bonifácovho diela. V roku 747 sa Karoloman panujúci vo východných krajoch vzdal vlády v prospech brata Pipina Krátkeho, ktorý potom vládol celej Franskej ríši a k Bonifácovi sa vraj správal zdržanlivo. Ten sa zatiaľ dožil osemdesiatky a odovzdal arcibiskupstvo Lullovi. Misionárska horlivosť ho však neopúšťala a preto navštívil prvé miesta svojho pôsobenia. Pri meste Dokkum pripravoval birmovanie a bol prepadnutý skupinou fanatických pohanov, ktorí zavraždili nielen jeho, ale pobili aj celú skupinu jeho 52 spoločníkov.
Kresťania ho prepravili do Utrechtu na území dnešného Holandska, kde ho pochovali v tamojšej katedrále. Jeho ostatky však boli nakoniec opátom Sturmom (pam. 17. 12.) prenesené do kláštora vo Fulde.
SOBOTA – SV. NORBERTA, BISKUPA
Svätý Norbert sa narodil zrejme v Xantene v Porýnií v zámožnej rodine okolo roku 1082. V mladosti žil svetsky a v radovánkach. Z komfortu, ktorý mu poskytoval domov, sa dostal na nemecký kráľovský dvor, kde bolo dosť príležitostí zabaviť sa, čo veľmi rád využíval. Nemal výčitky svedomia z porušovania pravidiel, a to ani cirkevných. Dôležité preňho bolo zabezpečiť si úspech na dvore.
Raz sa stalo, že bol vonku jazdiť na koni. Pritom ho zastihla búrka. Norbert nemal rád ťažkosti. Keby vedel, že ho zastihne búrka, nebol by šiel vôbec na cestu. Silný dážď, vietor a tma urobili svoje. Kôň sa splašil, zhodil Norberta na zem. Takmer hodinu sa ani nepohol, dokonca ani dážď ani burácajúce hromy ho neprebrali. Keď precitol, jeho prvé slová boli: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ Boli to podobné slová, aké povedal sv. Pavol pri svojom páde z koňa. Odpoveď počul Norbert vo svojom srdci: „Zanechaj zlo a rob dobro. Hľadaj a šír pokoj.“
Hneď sa vrátil do svojho rodiska, aby sa venoval modlitbe a pokániu. V r. 1115 bol vysvätený za kňaza. Niektorí – ako sa dalo čakať – ho začali ohovárať a osočovať, keďže poznali jeho predošlý spôsob života. Norbert dal jasnú odpoveď: všetko, čo mal, dal chudobným a šiel k pápežovi, aby dostal povolenie kázať. Povolenie dostal a stal sa potulným kazateľom. Chodil aj s dvoma spoločníkmi po Európe. Chodil bosý, a to aj uprostred zimy po snehu a ľade. Bola to radikálna reakcia na svoj predošlý štýl života. Jeho dvaja spoločníci to nevydržali a na následky tvrdých podmienok zomreli. Norbert si však získal rešpekt aj medzi kňazmi, ktorí predtým ním opovrhovali.
Biskup v Laone chcel, aby mu Norbert pomohol reformovať kanonikov v diecéze, ale tí ho neprijali, pretože bol podľa nich príliš prísny. Biskup sa však nechcel vzdať svojej myšlienky ani Norberta, preto mu ponúkol územie, na ktorom by mohol založiť vlastnú komunitu. V osamelom údolí Prémontré začal Norbert žiť spolu s trinástimi kanonikmi, ktorí jeho pravidlá prijali. Napriek prísnosti – alebo možno práve vďaka tejto prísnosti – začalo do údolia prúdiť mnoho ľudí, priťahovali ich reformy a chceli žiť tým istým spôsobom. Takto postupne vzniklo osem opátstiev a dva ženské kláštory. Podľa údolia dostali aj meno – premonštráti. Dokonca aj kanonici, ktorí boli pôvodne proti nemu, prišli, aby sa pridali.
V Norbertovej komunite máme prvú zmienku o vzniku tretieho rádu – teda laikov, ktorí žijú kláštornú charizmu vo svete. Za Norbertom prišiel totiž gróf Theobald, ktorý chcel vstúpiť do kláštora. Norbert však usúdil, že gróf je skôr povolaný k životu v manželstve. Celkom ho neodmietol, dal mu pravidlá, modlitby a škapuliar, ktorý si mal obliecť, aby bolo vidno, že je členom komunity.
Keď Norbert sprevádzal grófa Theobalda na ceste na sobáš, dostal menovanie za biskupa do Magdeburgu. Legenda hovorí, že vrátnik na biskupstve ho odmietol pustiť dnu, pretože si myslel, že to je žobrák. Keď zástup ľudí dosvedčil, že on je novým biskupom, Norbert povedal vrátnikovi: „Vy ste mali pravdu. Som žobrák.“
Norbert sa snažil s láskou presadiť reformy, ktoré aj jemu samému v živote pomohli. Avšak ľudia to neprijali, takmer ho zavraždili. Norbert, zarmútený, že ľudia sa nechcú vzdať starých spôsobov, opustil mesto. Čoskoro ho však cisár a pápež zavolali späť.
Po smrti pápeža Honória II. nastal rozkol pri voľbe nového pápeža. Boli zvolení dvaja. Aj vďaka Norbertovi sa podarilo uznať prvého zvoleného – Inocenta II. Na konci života bol Norbert menovaný za arcibiskupa, ale čoskoro na to zomrel – 6. júna 1134 vo veku asi 53 rokov. Pochovali ho v kláštornom kostole v Magdeburgu. V roku 1627 preniesli jeho pozostatky do premonštrátskeho opátstva na Strahove v Prahe, aby ich ochránili pred dôsledkami tridsaťročnej vojny, ktorá vtedy zúrila. Časť z jeho pozostatkov sa uctieva aj v Xantene. Za svätého bol vyhlásený pápežom Gregorom XV. v roku 1621.
zdroje: postoj.sk, zivotopisysvatych.sk, tkkbs.sk
