Svätý Václav, mučeník
Sv. Václav sa narodil v rokoch 903-907 ako najstarší syn českého kniežaťa z rodu Přemyslovcov Vratislava I. a jeho manželky Drahomíry. Bol vnukom sv. Ľudmily. Rodičia aj starí rodičia boli kresťanmi. Vratislav dal syna vychovávať svojej matke Ľudmile, pretože Drahomíra bola kresťankou viac-menej len naoko, v duši bola ctibažná a ukrutná. Po Vratislavovej smrti dala Ľudmilu zavraždiť a sama sa zmocnila vlády v krajine. Prenasledovala kresťanských veľmožov, kňazov a poddaných. Kresťanskí veľmoži však povstali proti nej a prinútili ju, aby sa zriekla vlády a odišla do Starej Boleslavi. Bolo to asi v roku 924. V tomto zmätku sa ujal vlády Václav. Záležalo mu na tom, aby udržal ríšu jednotnú a pevnú. Podarilo sa mu odvrátiť vojenské hrozby zo strany českého vojvodu Radislava aj bavorského vojvodu Arnulfa, ktorý sa proti nemu spolčil s nemeckým cisárom Henrichom I. Obe hroziace nebezpečenstvá sa skončili bez boja a bojachtiví vojvodovia a cisár odišli po rozhovore s kniežaťom Václavom. Mladý panovník sa staral o to, aby svoj ľud urobil šťastným. Sám žil prísne a skromne. Staval chrámy a školy. V Prahe dal postaviť chrám sv. Víta. Mnoho sa modlieval. Sám sial pšenicu, z ktorej potom vlastnoručne mlel múku a piekol hostie. Podobne obrábal aj vinicu, z ktorej pripravoval víno na bohoslužby. Do chrámu chodil bosý aj v zime. Hovorí sa, že sluha, ktorý raz šiel za ním tiež bosý, sa sťažoval na zimu. Václav mu povedal, aby stúpal do jeho šľapají. Sluha poslúchol a necítil žiadnu zimu. Václav podporoval chudobných, často sám doniesol pokrm alebo drevo na kúrenie tým, ktorí to potrebovali. Veľa cestoval po krajine, aby vedel, ako ľudia žijú. Snažil sa vykoreniť pohanské zvyky, nemravníkov zo svojho dvora vykázal preč. Aj nespravodliví sudcovia, krutí veľmoži museli odísť. Samozrejme, tým sa to nepáčilo. Začali ho nenávidieť. V tejto nenávisti ich podporovali aj Václavova matka Drahomíra a jeho brat Boleslav. Václav by bol rád prepustil kniežací stolec bratovi, no vedel, že by to nedopadlo dobre. Preto len odovzdane trpel. Boleslav sa pridal k sprisahancom, ktorí Václavovi číhali na život. Jeho vraždu zosnovali tak, že Václava pozval Boleslav k sebe do Starej Boleslavi. Bolo to 27. septembra na sviatok sv. Kozmu a Damiána, kedy sa konala oslava výročia posvätenia chrámu. Na slávnostných bohoslužbách a hostine sa to však neodvážili spraviť. Jeden veľmož, oddaný Václavovi, spozoroval nebezpečenstvo a knieža varoval. Václav sa odišiel modliť do svojej izby a zveril sa pod ochranu sv. archanjela Michala. Na druhý deň včasráno išiel podľa svojho zvyku do kostola. Pri bráne chrámu stretol svojho brata, ktorému poďakoval za hostinu. Vtedy Boleslav vytasil meč a zaťal mu do hlavy. Václav však bol mocnejší, vytrhol mu meč, zvalil ho na zem. Meč mu však vrátil na znak odpustenia. Potom sa ponáhľal do chrámu. Boleslavovi kompáni sa na neho vrhli a mečmi ho rozsekali. Stalo sa to 28. septembra 929 pri dverách kostola sv. Kozmu a Damiána v Starej Boleslavi. Jeho matka Drahomíra nemala účasť na tomto sprisahaní. Zobrala Václavovo telo. Pochovali ho v tamojšom chráme. Václava si hneď po smrti ľudia uctievali ako svätého. Úctu k nemu potvrdil rozšíril na celú Cirkev pápež Klement X. v roku 1670. Bratovrah Boleslav sa neskôr kajal za svoj čin. Tri roky po smrti dal Václavovo telo previesť do chrámu sv. Víta v Prahe. Sám kráčal bosý v drsnom rúchu, opásaný povrazom popri truhle. Verejne vyznal svoj zločin a prosil o milosrdenstvo a odpustenie. Zaujal trón svojho brata a sám sa snažil šíriť kresťanstvo v krajine.
Sv. Michal, archanjel
Sv. Michal je jedným z hlavných anjelov. Preklad jeho mena je vlastne bojový výkrik dobrých anjelov v boji na nebi proti Zlému a jeho anjelmi. Meno sv. Michala sa niekoľko krát spomína v Biblii. Prvýkrát je to v Knihe proroka Daniela v 10. kapitole, v 13. a 21. verši, keď sa Danielovi zjavil anjel a okrem iného mu povedal: „knieža Perzského kráľovstva stálo proti mne dvadsaťjeden dní a hľa Michal, jedno z prvých kniežat, prišlo mi na pomoc… A teraz sa vrátim bojovať s perzským kniežaťom. Len čo vytiahnem, už prichádza knieža grécke; a niet jediného, kto by mi proti nim pomáhal, okrem Michala, vášho kniežaťa.“ Druhýkrát sa spomína tiež v Knihe Danielovej, v 12. kapitole: „V tom čase povstane Michal, veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa.“ Sv. apoštol Júda ho tiež spomína v 9. verši svojho listu: „Keď sa archanjel Michal v rozhovore s diablom prel o Mojžišovo telo, neodvážil sa vyniesť rúhavý výrok, ale povedal: ‘Nech ťa Pán potrestá.‘“ Je to narážka na starú židovskú tradíciu dialógu medzi archanjelom Michalom a satanom o Mojžišovo telo, ktorá sa nachádza v apokryfnom spise Nanebovzatie Mojžiša. Podľa nej archanjel Michal ukryl Mojžišov hrob. Satan ho odhalil a chcel zviesť židovský národ na hriech tým, že by sa Mojžišovi začali klaňať ako svojmu hrdinovi. Podľa ďalšieho apokryfného spisu Zjavenie Mojžiša sv. Michal takisto strážil telo prvej ženy Evy. Po štvrtý a poslednýkrát sa meno sv. Michala spomína v Knihe Zjavenia apoštola Jána (Apokalypse) 12,7: „Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi.“ Sv. Ján hovorí o konci sveta, no spomína pritom aj začiatok čias. V Biblii existujú zmienky o pôsobení anjelov aj v iných situáciách: cherubín, strážiaci bránu do raja (Gn 3,24); anjel, cez ktorého dal Boh ľuďom Desatoro; anjel, ktorý sa postavil proti Balaámovi (Nm 22,22); anjel, ktorý bojoval proti Sennacheribovej armáde (2 Kr 19,35). Podľa cirkevných otcov v týchto prípadoch išlo tiež o archanjela Michala, hoci jeho meno sa výslovne nespomína. Na základe týchto pasáží zo Sv. Písma dala kresťanská tradícia sv. Michalovi štyri úrady: * bojovať proti Satanovi * zachraňovať duše veriacich z moci satana, osobitne v hodine smrti * ochraňovať Boží ľud – Židov v Starom zákone, kresťanov a Cirkev v Novom zákone * sprevádzať duše ľudí zo sveta pred Boží súd – Jeho postavenie medzi anjelmi uvádzajú cirkevní učenci rôzne. Grécki otcovia (sv. Bazil a ostatní) hovoria, že Michal je najvyšší spomedzi všetkých anjelov, iní (sv. Bonaventúra), že je najvyšším spomedzi serafínov (prvého z deviatich anjelských chórov). Sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summe uvádza, že je hlavným z posledného chóru, chóru anjelov. Rímska liturgia nasleduje gréckych otcov, sv. Michala nazýva „Princeps militiae coelestis quem honorificant angelorum cives“ (vodca nebeských vojsk, ktorého si ctia zástupy anjelov). Úcta k sv. Michalovi je veľmi stará a rozšírená. Od raných kresťanských čias si ho uctievali kresťania ako svojho patróna. Traduje sa viacero udalostí, pri ktorých sa zjavil a pomohol k víťazstvu nad pohanmi alebo ochránil pred nebezpečenstvom. Jeho sviatok sa slávi 29. septembra, v obnovenom cirkevnom kalendári (r. 1969) sa v ten istý deň slávi sviatok aj sv. archanjelov Gabriela a Rafaela.
Modlitba k sv. Michalovi
Svätý Michal archanjel, bráň nás v boji, buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla. Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeských zástupov, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Amen.
Sv. Gabriel, archanjel
Archanjel Gabriel sa prvýkrát spomína v proroctvách Daniela v Starom zákone. Zvestoval Danielovi proroctvo sedemdesiatich týždňov. Jeho meno sa objavuje aj v apokryfnej knihe Henocha. Gabriel bol ten anjel, ktorý zvestoval Zachariášovi, že sa mu narodí syn Ján, predchodca Ježiša Krista. Takisto archanjel Gabriel zvestoval Panne Márii, že počne z Ducha Svätého a porodí Boha, Syna Najvyššieho a Spasiteľa sveta. Sv. Gabriel je patrónom pracovníkov v komunikačných technológiách.
Sv. Rafael, archanjel
Archanjel Rafael sa spomína len v starozákonnej Knihe Tobiáš. Kniha rozpráva o Židoch, konkrétne o potomkoch z kmeňa Neftali, ktorých zobral do zajatia do asýrskeho mesta Ninive kráľ Tiglatpilesar III. (745-722 pr. Kr.). Kniha opisuje životný príbeh človeka menom Tóbi a jeho syna Tobiáša, ktorým významne pomáhal práve archanjel Rafael. Keď si Tóbiho syn Tobiáš hľadal vhodného sprievodcu na cestu do Médska k človeku menom Gabael, natrafil na Rafaela, no nevedel, že je to anjel (Tob 5,4-5). Priviedol ho k otcovi, ten súhlasil, a tak sa vydali na cestu. Zastavili sa u príbuzného Raguela, ktorého dcéru si Tobiáš vzal za manželku. Rafael ju oslobodil od zlého ducha, ktorý ju trápil (Tob 7-9). Keď sa vrátili domov, Rafael uzdravil aj starého Tóbiho od slepoty (Tob 10,11). Obe uzdravenia sa udiali za pomoci mladého Tobiáša, ktorému Rafael prikázal chytiť v rieke rybu, vypitvať ju, vziať z nej žlč, srdce a pečeň. Ostatné mal zahodiť. Na rozkaz Rafaela Tobiáš vložil rybie srdce a pečeň na žeravú pahrebu. Vtedy diabol odišiel a Rafael ho spútal. Doma Tobiáš potrel otcovi žlčou oči a otcovi sa vrátil zrak. Keď mu starý Tóbi ďakoval, chcel mu dať polovicu svojho majetku. Rafael jemu a jeho synovi povedal: „Dobrorečte Bohu a zvelebujte ho pred všetkým, čo žije, za dobrá, ktoré vám preukázal; velebte a ospevujte jeho meno… Keď si sa modlil ty a Sára, ja som prednášal spomienku vašej modlitby pred Pánovu slávu… Boh ma poslal, aby som uzdravil teba i tvoju nevestu Sáru. Ja som Rafael, jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu… Ja vystupujem k tomu, ktorý ma poslal. A vy toto všetko, čo sa vám prihodilo, napíšte.“ Potom sa vzniesol hore. (Tob 12, 6-20) Viac ho nevideli. Kniha Tobiáš bola napísaná asi 200 rokov pred Kristom. Opísané udalosti sa stali však omnoho skôr, v období po deportácii Neftaliho kmeňa do Asýrie (2. pol. 8. stor. pr. Kr.). V knihe je veľa zemepisných, časových a historických nepresností, napr. Tobiáš cestoval pravdepodobne z dnešného Mosulu na Tigrise do Hamadanu v Iráne, čo je však asi 300 km a je veľmi nepravdepodobné, že by to stihol za dva dni. Kniha však má za úlohu podať náboženské posolstvo – Božia odmena za ľudskú vernosť, Božia sláva, príhovor a ochrana anjelov, rodinný život, zodpovedný prístup k náboženským povinnostiam. Sviatok sv. Rafaela bol pre celú Cirkev nariadený až v roku 1921. No úcta k nemu je veľmi stará. Jeho sviatok sa kedysi slávil 24. októbra, no v obnovenom cirkevnom kalendári sa slávi spolu so sviatkom archanjelov sv. Michala a Gabriela 29. septembra.
Sv. Hieronym, kňaz a učiteľ Cirkvi
Sv. Hieronym sa narodil okolo roku 340-345 v meste Stridone v Dalmácii (dnes mesto Strigov). Stridon zbúrali Góti. Hieronym sa plným menom volal Sophronius Eusebius Hieronymus. Jeho rodina bola nábožná a bohatá. Otec Hieronyma plne podporoval v štúdiách. Hieronym bol veľmi nadaný, no aj neposedný, takže ho mnohokrát museli nútiť do učenia. Asi v roku 358 ho poslali na štúdiá do Ríma. Učili ho slávni Aelius Donatus a Viktorinus. Pod ich vedením si Hieronym dokonale osvojil grécku aj latinskú reč. Netrvalo dlho a stal sa slávnym ako rečník. No hoci spočiatku dbal aj o svoje náboženské formovanie a so skupinou mladých kresťanov navštevoval kresťanské bohoslužby, predsa ho načas strhol zlý príklad najmä jeho učiteľa Donata, ktorý síce vyžadoval od neho usilovnosť, no sám žil nemravne. Hieronym sa stal ľahkomyseľným, spyšnel a začal vyhľadávať svetské radovánky a neviazaný život. No zdravé zásady, ktoré mu vštepili rodičia, v ňom zostali. Po čase si uvedomil, že toto nie je správny spôsob života. Opustil Rím a odišiel do Akvileje k priateľovi Rufinovi a potom do Galie. Tam v ňom dozrelo rozhodnutie zrieknuť sa sveta a zasvätiť svoj život jedine Bohu. Vrátil sa teda do Ríma, tam sa dal pokrstiť (podľa vtedajšieho zvyku sa nekrstili malé deti). Vtedy mal okolo dvadsať rokov. Začal usilovne čítať Sväté Písmo a žil v kajúcnosti. Znova odišiel do Akvileje, tam vstúpil do kláštora. No po roku kláštor opustil, otec ho totiž žiadal, aby dohovoril sestre, ktorá opustila kláštor, aby doň znova vstúpila. Hieronym ju presvedčil. Potom sa vrátil do Ríma, aby znovu v kláštornej samote čítal Sväté písmo. Po krátkom čase Rím opustil a odišiel s niekoľkými spoločníkmi do Ázie, kde ponavštevoval pustovníkov a iných nábožných a učených mužov. Nejaký čas sa zdržal u biskupa Apolinára v Antiochii. V tom čase na základe vnuknutia vo sne sa prestal definitívne zaoberať pohanskými spisovateľmi a nečítal už žiadnu inú knihu okrem Svätého písma a spisov cirkevných spisovateľov. Z Antiochie odišiel na púšť Chalcis (medzi Sýriou a Arábiou), kde sa venoval kajúcemu životu a skúmaniu Svätého písma. Jeho druhovia nevydržali taký prísny život. Dvaja zomreli a tretí sa vrátil späť do Talianska. Hieronym ostal na púšti štyri roky. U istého mnícha sa učil hebrejčinu. Popritom dôsledne čítal a porovnával rôzne opisy Svätého písma a opravoval v nich chyby, ktoré tam vkĺzli počas prepisovania. V roku 379 sa stal kňazom. Vysvätil ho antiochijský biskup Paulín, napriek tomu, že sa Hieronym vzpieral, pretože sa nepokladal za hodného tejto sviatosti. V tom istom roku sa odobral do Carihradu, kde spoznal a počúval chýrneho biskupa sv. Gregora Naziánskeho. Od neho sa učil chápať hlboký význam Písma a spôsob výkladu. V roku 382 pápež Damaz I. zvolal do Ríma cirkevný snem, na ktorý pozval aj Hieronyma, ktorý bol už vtedy známy svojou učenosťou. Pápež ho vymenoval za svojho tajomníka a dal mu za úlohu zrevidovať Italu (starý latinský preklad Sv. písma). Hieronym to urobil. Mnoho ľudí, kňazov i laikov prichádzalo za Hieronymom, aby žiadali o radu. Hieronym smelo karhal neviazaný život veľkomesta. No tým si získal aj mnohých nepriateľov. Keby nebol pod pápežovou ochranou, nebol by si istý ani svojím životom. Po smrti pápeža Damaza v roku 384 odišiel do Svätej zeme. Precestoval Sýriu a Palestínu i Egypt, aby spoznal obyčaje ľudu a hľadal rady u svätých pustovníkov. Nakoniec sa vrátil do Betlehema, kde už začas predtým žil. Tam založil tri kláštory: jeden pre mužov, druhý pre ženy a tretí pre pútnikov. Duchovne sa staral o tých, ktorí v nich bývali. Okrem toho sa dvadsať rokov venoval prekladaniu a výkladu Svätého písma. Priamo z hebrejských a aramejských rukopisov preložil celý Starý zákon (okrem žalmov) do latinčiny, ktorá bola vtedy hovorovou rečou. Tento text a opravený text Nového zákona (a žalmov) sa volá Vulgáta. Hieronym sa hneval, keď pozoroval či už u priateľov alebo odporcov plytkosť a domýšľavosť vo vykladaní Sv. písma. Sám sa cítil tiež nie dostatočne hodným na tieto veci, preto neustále študoval a prehlboval si vedomosti. Okrem toho bránil pravé učenie Cirkvi proti bludárom, napísal aj ďalšie apologetické spisy. V roku 419 vtrhli do Palestíny diví barbari a pelagiáni. Prepadli Betlehem. Chceli sa pomstiť Hieronymovi, a tak spustošili všetky kláštory. Hieronym sa len zázrakom zachránil. Keď barbari odišli, vrátil sa do Betlehema, aby pokračoval v práci. No ustavičným odriekaním a prácou zoslabol. Ostal na lôžku. K tomu aj začal strácať zrak. A tak niektoré spisy nadiktoval. Zbožne sa pripravil na smrť a 30. septembra 420 zomrel. Pochovali ho v krypte zničeného kláštora. V 13. storočí preniesli jeho telo do Ríma a uložili ho do baziliky Santa Maria Maggiore. Hieronym sa v Cirkvi pokladá za najväčšieho učiteľa vo vykladaní Svätého písma. Pápež Bonifác VIII. ho v roku 1295 vyhlásil za učiteľa Cirkvi.
Sv. Terézia z Lisieux, panna, učiteľka Cirkvi
Sv. Terézia z Lisieux patrí medzi veľmi obľúbených svätých. Narodila sa 2.januára 1873 v Alencone vo Francúzsku. Pochádzala z deviatich detí, ona bola najmladšia. Štyria bratia zomreli ako deti. Všetkých päť sestier vstúpilo do kláštora. Celá rodina žila veľmi zbožným životom. Matka Zélia zomrela už roku 1877. Otec Ľudovít sa potom vzorne staral o svoje dcérky. Terezkinu výchovu zveril najstaršej dcére Paulíne, ktorá bola od nej o dvanásť rokov staršia. Napriek svojmu mladému veku mala obdivuhodnú vychovávateľskú metódu. Vôbec sestru nerozmaznávala, hoci ju mala veľmi rada. Vždy sa snažila o jednotu so svojím otcom, ktorý ju tiež podporoval. Paulína roku 1882 vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Terezka sa v tom čase usilovala byť vzornou kresťankou. Veľmi zbožne sa pripravovala na prvé sv. prijímanie. Počas troch mesiacov si poznačila do svojho denníka 818 obetí a 2773 dobrých skutkov. Na jej modlitby sa obrátil jeden na smrť odsúdený zločinec. Bola nesmierne šťastná. Hoci mala iba štrnásť a pol roka, chcela nasledovať svoje sestry Paulínu a Máriu do karmelitánskeho kláštora. O povolenie žiadala aj pápeža Leva XIII. O niekoľko týždňov po návšteve Ríma dostala správu, že jej biskup povoľuje vstup do karmelitánskeho kláštora. Život v kláštore nebol ľahký. Posteľ sa skladala z troch dosák a slamníka. Mäso mohli jesť iba chorí. Predpísané boli pôsty a mlčanie. Terézia to však s radosťou prijímala. Pred obliečkou mala každá postulantka uviesť, prečo vstúpila do kláštora. Terézia povedala: „Prišla som, aby som zachraňovala duše a najmä aby som sa modlila za kňazov.“ Aj keď mala iba pätnásť rokov, v kláštore ju nemaznali, naopak, predstavení akoby skúšali jej vieru. Bolo to pre ňu ťažké, ale statočne to znášala. 8. septembra 1890 zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiš a od Najsvätejšej Tváre. Túžila ísť do misií do Vietnamu, no chatrné zdravie jej to nedovolilo. Roku 1894 jej zomrel otec. Jej rodná sestra Celina vstúpila takisto do Karmelu a ďalšia sestra Leonia do kláštora Navštívenia Panny Márie. Začiatkom roka 1895 na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny) začala písať Terézia svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom. Trpezlivo znášala dennodenné šuchotanie a vyrušovanie istej sestry, ktorá sedela vedľa nej v kaplnke alebo pri praní s pokojom zniesla striekanie špinavej vody do tváre, ktoré spôsobila iná sestra. Mnoho si vytrpela kvôli chudobnej strave, mala veľké žalúdočné bolesti. Trpela aj kvôli krutej zime, pretože v kláštore sa vôbec nekúrilo. Nikdy sa však nesťažovala, iba na smrteľnej posteli o tom povedala predstavenej. Dostala tuberkulózu. Vykašliavala krv. Zomrela 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyri ročná. Ako predpovedala, spustila z neba „dážď ruží“. V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. 14. decembra ju spolu so sv. Františkom Xaverským vyhlásil za hlavnú patrónku misií, hoci v nich nikdy nebola a ani nepracovala. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci okrem vlastného životopisu a niekoľkých úvah a básní nenapísala nič teologicky dôležité.
Svätí anjeli strážcovia
Anjel strážca je nebeský duch, pridelený Bohom, ktorý má dozerať na každého z nás počas nášho života. Úloha anjela strážneho je viesť nás k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť nás od zlého. Anjeli strážni sa za nás modlia a prednášajú naše modlitby Bohu. Pomáhajú nám predovšetkým v hodine smrti. Významnou knihou Biblie pre spoznanie anjelov a ich činnosti je Kniha Tobiáš. Anjel strážny nemôže vplývať priamo na náš rozum ani na našu vôľu, nie je všemohúci. Pôsobí nepriamo, vonkajšími znameniami alebo v našej obrazotvornosti vzbudzuje predstavy a následne myšlienky. Od sedemnásteho storočia cirkev slávila samostatný sviatok anjelov strážcov v celej Cirkvi v októbri. Od revízie cirkevného kalendára sa tento sviatok slávi 2. októbra. Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Existencia anjelov strážcov je dogma kresťanskej viery; tieto bytosti sú vždy prítomní pri nás, aby nám pomohli. Nech sa cítime akokoľvek sami, vždy je pri nás anjel strážny. Bdie nad nami a pomáha nám prekonať všetky ťažkosti a diablove nástrahy.
