„KRÍŽOVÁ CESTA, čiže rozjímanie a uctenie utrpenia a smrti nášho Spasiteľa, je medzi všetkými katolíckymi pobožnosťami podľa úsudku svätých otcov všetkým dušiam žijúcich i zomrelých ľudí najprospešnejšia a na duchovné milosti najbohatšia.“
(Dr. Andrej Radlinský, zakladateľ SSV, Nábožné výlevy, str. 403, Trnava 1945)
Krížová cesta (lat. Via Crucis alebo Via Dolorosa) v dnešnej podobe pochádza z neskorého stredoveku. Hlavnými šíriteľmi tejto pobožnosti boli sv. Bernard z Clairvaux (1090 – 1153), sv. František z Assisi (1182 – 1226), sv. Bonaventúra (1221 – 1274) a samozrejme sv. Leonard z Porto Maurizio (1676 – 1751). No určite svoj pôvod má v sprievodoch pútnikov, ktorí kráčali po stopách Pána Ježiša nesúceho kríž v uliciach Jeruzalema. Známy apokryfný spis o Máriinej smrti (asi z 5. storočia) hovorí, ako Panna Mária chodievala ku koncu svojho života po Jeruzalemskej krížovej ceste a tak azda dala sama základ pre túto formu modlitby.
Dominikánsky brat Rinaldo vo svojej knihe Liber peregrinationis v roku 1294 píše, že vystúpil k Božiemu hrobu tou cestou, po ktorej kráčal Kristus s krížom. Opisuje aj viaceré zastavenia: napríklad Herodesov palác, nádvorie, kde bol Ježiš odsúdený na smrť, miesto, kde stretol plačúce jeruzalemské ženy, či miesto kde Šimon Cyrenejský pomohol niesť Kristov kríž.
Putovanie kresťanov do Svätej zeme bolo až do roku 1073 bez prekážok. Vtedy napadli Palestínu Turci, začali prenasledovať kresťanov a zakázali im navštevovať posvätné miesta. Keď sa už nemohlo putovať do Svätej zeme, začali sa na Západe budovať Kalvárie, aby pripomínali ľuďom túto nesmierne dôležitú udalosť z dejín spásy. Aj v Ríme, neďaleko Lateránskej baziliky sú známe Sväté schody, prenesené z Jeruzalema, po ktorých podľa tradície kráčal Pán Ježiš.
Neskôr mohamedánsky Turci dovolili reholi sv. Františka udržiavať a chrániť posvätné budovy v Svätej zemi. Od roku 1312 mali Menší bratia kustodiálne práva na opateru svätých miest v Jeruzaleme, kde podporovali aj uctievanie Krížovej cesty. Po skončení križiackych výprav sa pobožnosť šíri na kresťanskom Západe, najprv v nemeckých krajoch a dnešnom Holandsku a potom v Španielsku a v Taliansku. O rozšírenie Krížovej cesty sa veľmi pričinil aj Holanďan Adrichomius, predstavený kláštora sv. Barbory v Delfte, ktorý v roku Pána 1584 vydal knihu Jerusalem sicut Christi tempore floruit – Jeruzalem ako rozkvital za čias Krista. V tejto knihe uverejnil 12 zastavení Krížovej cesty, ktoré sú zhodné s dnešnými 12 prvými. Kniha bola preložená do viacerých Európskych jazykov a rozšírila sa po celej Európe. V 17. storočí vyšlo v Španielsku a v Taliansku viacero knižiek venovaných tejto pobožnosti, ktorých autori sú prevažne františkáni a kapucíni.
Počet jednotlivých zastavení (statio) Krížovej cesty, ktorý v dejinách kolísal medzi 7 – 34 sa v tomto období ustálil na štrnásť:
_1. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť
_2. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
_3. zastavenie: Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom
_4. zastavenie: Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou
_5. zastavenie: Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
_6. zastavenie: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku
_7. zastavenie: Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom
_8. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy
_9. zastavenie: Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom
10. zastavenie: Pána Ježiša vyzliekajú zo šiat
11. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
12. zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera
13. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža do lona Matky
14. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú
V roku 1688 vyslovila Generálna kapitula v Ríme naliehavé odporúčanie zriaďovať Krížové cesty vo všetkých kláštoroch a kostoloch podliehajúcich františkánskemu rádu a obrátila sa na spolubratov o podporu tejto užitočnej pobožnosti.
Cirkevné potvrdenie tejto pobožnosti vo forme udelenia odpustkov dal františkánom už pápež Inocent XI. v roku Pána 1686, pričom išlo o tie isté odpustky, aké sa dali získať na svätých miestach v Jeruzaleme; pápež Benedikt XIII. v roku Pána 1726 rozšíril možnosť ich získania pre všetkých veriacich, ktorí si stanovenú pobožnosť vykonajú v niektorom z františkánskych kostolov; pápež Benedikt XIV. (1742) odporúčal jej zriaďovanie pre všetky ostatné kostoly, ak sa v danom mieste nenachádza františkánsky kostol s Krížovou cestou a napokon Pius IX. v roku Pána 1871 napokon zrušil i túto podmienku.
V tomto období veľmi vzrástla obľuba tejto pobožnosti a stala sa tak známou v celom kresťanskom svete. Jej najväčším propagátorom bol františkán sv. Leonard z Porto Maurizio (1676 – 1751), ktorý každé misie zakončil vytvorením krížovej cesty; pozostávala z jednoduchých zastavení v podobe rozmiestnených krížov. Proti bezuzdnej mravnosti, ktorá sa v Taliansku rozmáhala a chladla kresťanská viera, nepoznal lepšieho prostriedku ako pobožnosť Krížovej cesty. On sám postavil na rozličných miestach vyše 572 krížových ciest. Napísal aj knižku rozjímaní a modlitieb ku Krížovej ceste, ktorá sa šírila v mnohých prekladoch a bola vydaná aj v Uhorsku; z nej vychádzal vo svojom spracovaní pobožnosti Krížovej cesty aj Andrej Radlinský v známej knižke Nábožné výlevy (1872).
Pričinením sv. Leonarda z Porto Maurizio nechal pápež Benedikt XIV. v jubilejnom roku Pána 1750 zriadiť Krížovú cestu aj v rímskom Koloseu, kde zahynulo mnoho kresťanov, ktorí za svoju vieru obetovali životy.
Každý rok na Veľký piatok večer sa už stalo tradíciou, že sa Svätý otec v Koloseu modlí Krížovú cestu na pamiatku umučenia Ježiša Krista. Prvýkrát ju viedol pápež Benedikt XIV., v roku Pána 1750, ale búrlivé udalosti 18. i 19. storočia zabránili rozvoju tejto tradície. Obnovil ju až pápež Pavol VI. v roku Pána 1964., ktorý ju osobne viedol 14-krát.
Pestovanie pobožnosti Krížovej cesty dalo vznik mnohým „Kalváriám“, ktoré sú architektonickými dielami, často cennými svojou umelecko-historickou a v neposlednom rade aj krajinársko-estetickou hodnotou.
Prvé „Kalvárie“ na území Slovenska však vznikali často z iniciatívy jezuitov, prípadne miestnej šľachty, alebo mestskej rady. Za najstaršiu a prvú zriadenú v Uhorsku sa považuje, dnes už nejestvujúca „Kalvária“, či presnejšie kalvárska cesta vedúca z Trnavy do neďalekej Modranky; vznikla v polovici 17. storočia a zanikla v 19. storočí.
Právo posviacať zriadenú Krížovú cestu mali v histórii len kňazi františkánskej rehole; v súčasnosti je toto právo rozšírené na správcu kostola, prípadne aj iného kňaza.
Modlitbou Krížovej cesty môže veriaci katolík získať každý deň v roku úplné odpustky. Zvyčajne je táto pobožnosť typická pre pôstne obdobie pred Veľkonočnými sviatkami.
Podmienky pre získanie odpustkov pri modlitbe Krížovej cesty sú:
1. Krížová cesta musí byť oficiálne zriadená. Pozostáva zo 14 zastavení s krížmi, prípadne aj obrazmi. (Teda odpustky sa nedajú získať pri modlitbe Krížovej cesty, keď veriaci spoločne nábožne prechádzajú napríklad mestskými ulicami.)
2. Je potrebné chodiť od jedného zastavenia k druhému (aj pri súkromnej modlitbe teda nestačí kľačať v kostolnej lavici). Keď sa Krížová cesta koná verejne v kostole, vtedy stačí, aby chodil iba ten, kto vedie modlitbu.
3. Rozjímať o umučení a smrti Pána Ježiša. Pri spoločnej modlitbe Krížovej cesty sa pripájajú aj primerané biblické čítania, úvahy a modlitby.
Okrem toho sú zvyčajné podmienky pre získanie odpustkov, teda:
a) svätá spoveď (krátko predtým alebo potom)
b) sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň)
c) modlitba na úmysel Svätého Otca (stačí Otče náš a Zdravas Mária)
d) vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj ľahkému
Kto pre chorobu alebo pre inú vážnu prekážku nemôže riadne konať Krížovú cestu, tomu stačí, keď aspoň pol hodinu rozjíma o umučení a smrti Pána Ježiša.
Spracované z internetu.
