Postupne budeme zverejňovať dokumentáciu z archívneho výskumu Mgr. Petra Budaya, ktorý ho vyhotovil ako súčasť dokumentácie k Architektonicko-historického výskumu kostola sv. jakuba v Želiezovciach realizovaného v r. 2014 Mgr. Michaelovou Haviarovou PhD. a Mgr.Art. Tomášom Haviarom.
Stredovek, 13. – 15. storočie.
V úvodnom prehľade bádania sme podotkli, že dejinami tohto obdobia sa podrobne zaoberal historik a heraldik Püspöki-Nagy. Vzhľadom na túto skutočnosť nebudeme na tomto mieste opakovať jeho závery stojace na dôkladnej analýze prameňov. Obmedzíme sa len na pripomenutie faktov spojených so sakrálnymi objektmi v danej lokalite. Ako preukázal Nagy, pôvod Želiezoviec siaha pred rok vydania zakladajúcej listiny benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku (1075). (21) Územie zrejme patrilo jednej z vetiev rodu Hunt-Poznanovcov, ktorá sa neskôr stala samostatnou vetvou želiezovskou. Na súvis s Hunt-Poznanovcami odkazujú podľa Györffyho mená Lampert a Been, objavujúce sa pri príležitosti deľby majetkov v roku 1274. (22) Vtedy si totiž rodiny Beena a sykeho rozdelili Želiezovce (Selyz), pričom dolnú polovicu od Hrona získal syke. V tom istom roku si Beenova rodina a Lampertov syn Jakub rozdelili svoj majetkový podiel na ďalšie polovice. severná časť pripadla Jakubovi. V spoločnom užívaní ostal
kostol sv. Juraja mučeníka ležiaci v Beenovej polovici. (23) Jakubovi synovia však páchali násilnosti, samotný Jakub bol zranený pred bránou želiezovského kostola (ante fores ecclesiae de selyz). (24) Objavenie základov sakrálneho objektu v „Kostolnej“ pri Želiezovciach v septembri roku 1932 podnietilo úvahy stotožňujúcim toto jednolodie s polkruhovou apsidou s listinne doloženým kostolom sv. Juraja. (25) Ako pravdepodobnejšia sa javí možnosť, že kostol spomínaný v roku 1274 bol predchodcom gotického, rovnakého zasvätenia a nie sv. jakuba, ako sa domnieval Nagy. tunajší farár je v súpisoch pápežských decimátorov (1332-1337) vedený ako michael (a) sacerdos sancti Georgii de Zilis, pričom z príjmu jednej marky odvádzal desiatok vo výške šiestich grošov. (26) Hlava rímskej cirkvi v roku 1402 povolila veriacim, navštevujúcim farský kostol sv. Juraja mučeníka v Želiezovciach (parochialis ecclesie Sancti Georgii martiris de Seliz Strigoniensis diocesis) odpustky za obvyklých podmienok. (27) Frekvencia, akou sa obec a jej kostol spomínajú v prameňoch potvrdzuje skôr Lepoldovu mienku o novovekom pôvode súčasného patrocínia. K radikálnej prestavbe, či novostavbe na mieste staršieho objektu sa prikročilo zrejme po roku 1347, kedy synovia Imricha Becseiho, Štefan zvaný „töttös“ a Juraj „Vesszős“ získali výmenou za rodové majetky ležiace pri dunajskom ostrove Csepel Želiezovce, patriace v tom čase kráľovskej korune. Datovanie stavby by pomohla spresniť dôsledná architektonicko-historická a umelecko-historická analýza kamenných prvkov a ikonograficky osobitých nástenných malieb v svätyni, ktoré možno pokladať za súčasné so stavbou.
Pokračovanie nabudúce.
Poznámky:
21 PüsPöKi NaGy 1976 (ref. 13), s. 56-62.
22 GyörFFy , György: Az Árpád-kori magyarország történeti földrajza i. (III. vydanie) Budapest: Akadémia Kiadó
1987, s. 488-489.
23 Viď súvisiace listiny: Magyar Országos Levéltár, Diplomatikai levéltár (DL), DL 86.841 (Budín, 15. 9. 1274),
DL 86.839 (24. 6. 1274).
24 GyörFFy I 1987 (cit. v pozn. 22), s. 488.
25 Mencl , Václav: Stredoveká architektúra na Slovensku. Praha-Prešov: čs. grafická unie 1937, s. 140.
26 Trochta , Jozef: Zoznam cirkevných miest slovenska, zostavený podľa pápežských registrov o desiatkoch, zaplatených užívateľmi cirkevných benefícií v Xiv. storočí. (Príspevok k historickej topografii slovenska). tekovská stolica. Rkp. Historický ústav SAV 1965, s. 61; novšie: (ed.) s edláK , Vincentius: Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus I. Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332 – 1337. trnavae – Romae 2008, s. 38. Némethy uvádza pod heslom Želiezovce mená dvoch farárov, okrem Michala i Georgius, plebanus s. michaelis de Zilis. n éMethy , Ludovicus: Series Parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis. strigonii: typis gustavi Buzárovits 1894, s. 323.
27 Trochta 1965 (ref. 26), s. 62
