Postupne budeme zverejňovať dokumentáciu z archívneho výskumu Mgr. Petra Budaya, ktorý ho vyhotovil ako súčasť dokumentácie k Architektonicko-historického výskumu kostola sv. jakuba v Želiezovciach realizovaného v r. 2014 Mgr. Michaelovou Haviarovou PhD. a Mgr.Art. Tomášom Haviarom.
Obnova v roku 1912 bola na dlhé desaťročia posledným koncepčným zásahom vykonaným na kostole sv. Jakuba. V zhode s dobovo aktuálnym názorom, ktorý sa postupne presadzoval aj v Uhorsku, nešlo o renováciu zacielenú na štýlové zjednotenie a korekcie, ale súhrn technických krokov smerujúcich k zabezpečeniu ďalšieho života pamiatky. Práce navyše limitovali finančné možnosti všetkých zainteresovaných strán. Z dôvodu chýbajúcej finančnej bázy sa zámer rozšírenia kostola načrtnutý pred svetovou vojnou nestal skutočnosťou, dokumenty o ňom každopádne mlčia. Navyše, situácia po roku 1918 sa postarala o to, že podobné plány veľmi rýchlo upadli do zabudnutia. Z rokov po prvej svetovej vojne sa nám v prameňoch podarilo zachytiť len údaj o oprave strechy, prevedenej v júni 1924.(113) Vo februári 1930 bratislavský štukatér Jozef Heim vyhotovil sadrové odliatky tunajšieho rímskeho sarkofágu.(114) O iných, z hľadiska zachovania pamiatky závažných krokoch z tohto obdobia nateraz niet správ.(115) Najtragickejší moment dejín kostola nastal v marci 1945. Bombardovaniu, ktoré zničilo loď a vežu, slúžiacu dovtedy ako stanovište nemeckej delostreleckej hliadky predchádzala streľba z ťažkých zbraní. Tá zanechala po sebe sedem veľkých a desať menších dier v múroch lode, kým svätyňa dostala tri zásahy.(116) Mieru vojnovej devastácie zachytávajú fotografické snímky a výpočty škôd zaslané štátnym a cirkevným orgánom v žiadostiach o kompenzácie.(117) Ničeniu – i keď s vážnymi statickými poruchami – odolala jedine svätyňa; klenba lode padla a jej obvodové múry sa zmenili na 5-6 m vysoké torzá. Celkom zanikla baroková veža.(118) Katolícka obec v Želiezovciach sa krátko po skončení vojny obrátila na úrady so žiadosťami o pomoc pri obnove svojich objektov. V záležitosti kostola konala v decembri 1948, kedy svojou situáciou oboznámila Pamiatkový ústav.(119) Cirkev síce získala dotáciu na opravu kostola, tú však Povereníctvo financií v novembri 1949 zablokovalo na účte.(120) Zástupcov obce a farnosti, ktorí sa vo februári toho roku osobne dostavili na Povereníctvo školstva a osvety odmietli kvôli ich slabej znalosti slovenčiny.(121) Napriek snahám miestnych sa nepodarilo dosiahnuť žiadny pokrok, čo len živilo úvahy o asanovaní zvyškov kostola. Povereníctvo školstva na tento zámer Národného výboru upozornil prof. Alfréd Piffl.(122) Zdá sa, akoby až podnet vedúceho Ústavu dejín architektúry bratislavskej SVŠT vyvolal záujem kompetentných o chátrajúcu gotickú pamiatku. slovenský úrad pre veci cirkevné (SÚC) 14. apríla 1951 vyzval cirkevné oddelenia Krajských národných výborov (KNV), aby v spolupráci so znalcami Povereníctva školstva, vied a umení (PŠVU) vypracovali zoznamy cirkevných (pamiatkových) objektov vyžadujúcich neodkladné stavebné opravy.(123) Kostol v Želiezovciach pôvodne nefiguroval v skupine vybranej za Nitriansky kraj.(124) spolu s ním mali byť obnovené kostoly v Starom Tekove (kde sa rátalo s najvyššou investíciou), Klížskom Hradišti, Klátovej Novej Vsi – Sádku a kaplnka v Brodzanoch.(125) Nakoľko levický Stavokombinát nepotvrdil investičný list pre Starý Tekov, v zozname ho nahradil kostol v Bíni.(126) 23. apríla 1951 PŠVU žiadalo úrad pre veci cirkevné, aby sa postaral o dočasné zastrešenie kostola v Želiezovciach.(127) tamojší farský úrad prostredníctvom cirkevnej vrchnosti (Apoštolskej administratúry v Trnave) apeloval na KNV, aby uvoľnilo vklad určený pre obnovu.(128) 19. októbra 1951 KNV v Nitre povolil opravu pamiatky, následne Investičná banka poskytla farnosti úver 250 tisíc Kčs.(129) Práce začali o mesiac neskôr, za výraznej účasti miestneho obyvateľstva.(130) Pozoruhodné je, že zmluva medzi farským úradom a Stavokombinátom Želiezovce, ako dodávateľom bola podpísaná až dodatočne, v marci 1952,(131) potom, čo Investičná banka povolila ďalší úver na stavbu stropu v lodi.(132) Projekt dostavby lode a novej veže vypracovaný architektom Včelíkom z Bratislavy upravil staviteľ Ján Niszler.(133) Práce v roku 1952 prebiehali v dynamickom tempe. Do novembra, kedy sa o dianie v Želiezovciach začali opäť zaujímať pamiatkové orgány bolo dokončené vystuženie a vyspravenie muriva svätyne a domurovanie obvodového muriva lode do výšky korunnej rímsy. Do tejto úrovne siahala aj hmota veže. Hotový bol železobetónový strop, krov a strešný plášť krytý škridlou. Loď predĺžili smerom na západ, pričom nové múry vraj rešpektovali základy odkryté po odkopaní zeminy. Nové západné priečelie prelamoval široký otvor pre portál a tri, polkruhovo ukončené okná. južný gotický portál a oporné piliere vedľa neho boli nahrubo opravené, murivo sakristie doplnené a vyspravené. Veriaci žiadali rozšírenie kostola, čo by so sebou prinieslo potrebu zbúrania severného a južného múru lode, farár Štefan Mészáros však odmietol túto myšlienku.(134) 29. októbra 1952, počas rokovaní medzi PŠVU a slovenským náboženským fondom vo veci evidencie umeleckých pamiatok, zástupca povereníctva upozornil na fakt, že oprava kostola v Želiezovciach sa realizuje bez vedomia PŠVU. Slovenský úrad pre veci cirkevné vzápätí kontaktoval Pamiatkový ústav a vyzval ho, aby v spolupráci s cirkevným oddelením KNV v Nitre zabezpečil zohľadnenie pamiatkových kritérií na spomenutej akcii.(135) Listom z 13. novembra 1952 povereníctvo školstva požiadalo SÚC o pozastavenie obnovy kostola do doby, kým nebudú stanovené zásady pamiatkovej starostlivosti vo vzťahu k tomuto objektu.(136) Farár Mészáros ostro protestoval proti nútenej prestávke, navyše tesne pred finalizovaním stavby: „tunajšia cirkevná obec nebola pripravená na nepriateľský útok z vašej strany, namiesto uznania a vysvetlenia, prečo za 8 rokov ste sa nestarali o tunajšie starožitnosti … svätyňu namiesto vysokovážených odborárov zachránili tunajší pracovníci, jednoduchí murári…“(137) Adresátom kňazových výčitiek bol najmä dr. Miloš Tomčík, ktorý údajne obvinil obyvateľov z toho, že bez povolenia „zmenili sloh kostola“. Učinil tak „na jednostrannú a nepriateľskú informáciu … pre takú žiadosť. … Pýtam sa vás pán doktor, čo sa tu dalo pozmeniť, kde je tu sloh a vôbec kde je kostol?“(138) Tomčík v reakcii na Mészárosove tvrdenia upozornil kňaza, „aby vlastné nedostatky v znalosti predpisov nepoužíval na útoky proti ústredným úradom.“(139) Napriek tejto výmene názorov kňaz prejavil ochotu spolupracovať, no nezabudol ani na dodatok: „idete ma poučovať, že kňaz vlastenecký má vedieť to a to. Pán doktor! Ten vidiecky kňaz jedine vedel v republike, čo je jeho povinnosťou voči starožitnostiam.“ (140) 11. decembra 1952 sa na miesto dostavil dr. Šebek, zastupujúci Pamiatkový ústav. Možnosti dodatočných úprav boli vzhľadom na pokročilosť stavby obmedzené. Rekonštrukcia pôvodného, gotického priestoru nebola z hľadiska konštrukčného ani pamiatkového reálna. Šebek označil výsledok za „približnú rekonštrukciu, ktorá ovšem nemala žiadnej pamiatkovej hodnoty.“ Architekt v zásade súhlasil s nadstavaním starých obvodových múrov, upozornil však na potrebu estetického zosúladenia lode a svätyne a výtvarnej úpravy niektorých detailov. Obnovená loď a jej prvky (pravouhlé okná, betónový strop, členenie stien) pôsobili vo vzťahu ku gotickej svätyni nanajvýš cudzorodo. Veža bola voči hmote kostola umiestnená neorganicky, problematicky vyznievalo i jej ukončenie. Zástupca PÚ vyčíslil náklady na dodatočné zákroky na 80 tisíc Kčs, obec však týmito prostriedkami nedisponovala.(141) Farár súhlasil s dopracovaním plánov, ktoré začiatkom roku 1953 doručil PŠVU na prerokovanie.(142) V máji 1953 sa v kostole uskutočnil výskum v réžii Archeologického ústavu sAV.(143) Dokumentáciu tejto akcie sa nám nepodarilo nájsť. Podľa správy poskytnutej povereníctvu školstva boli počas výskumu nájdené ďalšie fresky. 20. mája 1953 sa na tvári miesta konalo stretnutie predstaviteľov farského úradu, Stavokombinátu a Pamiatkového ústavu, zastúpeného Ing. Chlupom. Predmetom rozhovorov boli korekcie navrhnuté dr. Šebekom. PÚ odporúčal zakrytie železobetónového stropu v lodi a stropu pod emporou tmavohnedým dreveným obkladom vytvárajúcim dojem drevenej konštrukcie. Podoba veže mala byť upravená podľa náčrtov vyhotovených v teréne. Jej strecha mala získať sklon vhodný pre položenie keramickej krytiny. Okná v lodi sa mali prispôsobiť otvorom na priečelí, t. j. zakončiť polkruhom, namiesto existujúceho rovného nadpražia. Chlup navrhoval očistiť kamenné ostenia gotických okien svätyne a ponechať ich v prirodzenom vzhľade. Ostatné plochy mala pokryť svetlá omietka. Fresky mali ostať nedotknuté, kým sa neprevedie ich reštaurovanie podľa návrhu a na náklady PÚ.(144) Odhadovaná cena (180 až 280 tisíc Kčs) za realizovanie požadovaných úprav bola príliš vysoká a zdroje neisté. Výsledkom niekoľkomesačnej pauzy bol v zásade návrat k prvému a v roku 1952 už takmer zrealizovanému konceptu.
Desať rokov po skončení obnovy bol kostol sv. Jakuba zapísaný do štátneho zoznamu nehnuteľných kultúrnych pamiatok.(145) V roku 1988 odbor kultúry Okresného národného výboru v Leviciach predložil Krajskému pamiatkovému ústavu v Bratislave zámer na reštaurovanie fresiek, ktorý sa mal výhľadovo realizovať v rokoch 1993-1994.(146)
